Keď sa na nebi začali objavovať prvé hviezdy, celé mesto sa postupne ponáralo do čierno čiernej noci. Pouličné lampy, ako tichí strážcovia, sa jedna po druhej pomaly rozsvietili, vytvárajúc jemné svetlo, ktoré tancovalo na uliciach ako tanečníci vo svetelnej show. Z pohľadu vtáčej perspektívy by to vyzeralo ako nádherné svetelné reťaze, ktoré sa pravidelne vlnia a zdobia ulice celého mesta.
V každom dome a byte začali v plnom prúde prebiehať prípravy na Vianoce. V niektorých oknách sa blýskali veselé, blikajúce svetielka, ktoré menili farby ako dúha. V iných oknách hrdinsky svietila veľká vianočná hviezda, akoby ukazovala cestu zimnej noci. Ale boli aj domy, kde sa ešte nezačali vianočné prípravy, no aj tie mali svoje tajomno a kúzlo v tichom očakávaní vianočných sviatkov.
Nad týmto pozoruhodným divadlom sa vznášali zvedavé oblaky, ktoré sa tlačili k sebe, pomaly plávali vzduchom, naplnené zvedavosťou, až pokým sa neroztiahli nad celé mesto. Vzduch bol nasýtený vôňou pečených koláčov a medoviny, a z času na čas sa ulicami ozývala melódia vianočnej hudby. Náhle jednému oblaku vianočná vôňa perníkov tak pošteklila nos, že si znenazdajky silno kýchol. Vôňa a pravdaže kýchnutie mu pripomenula niečo, čo ešte tejto vianočnej atmosfére chýbalo. S úsmevom sa pozrel dolu na mesto a celý sa otriasol. A na zem jemne dopadla prvá tohtoročná snehová vločka. Vzápätí sa spustilo husté sneženie, akoby sa celé nebo rozhodlo zasypať mesto bielym perím.
Oliver si to však vôbec nevšimol, pretože práve zavadzal mame v kuchyni. Teda, podľa neho nezavadzal, pre neho to bola pomoc, akú maminka práve v tej chvíli potrebovala. V kuchárskej zástere so vzorom rôznej zeleniny, ktorá bola pravdaže pre neho príliš veľká, sa neustále točil okolo nej a zvedavo sa pýtal: „Mami, mami! Kedy už budú Vianoce? Kedy príde tatino domov? A toto tu…“ prstom pichol do mäkkého cesta „ Čo to pečieš?“
Mama sa usmiala a trpezlivo odpovedala: „Perníky, Oliver, pečiem vianočné perníky. A Vianoce tu budú veľmi skoro. Čo keby si mi radšej pomohol ty nezbedník?“
Oliver ani na sekundu nezaváhal, otvoril dvere do špajze a začal vyberať všetko, čo mu prišlo pod ruky – ryžu, špagety, dokonca zavárané uhorky. Všetko čo sa len dalo nájsť a pravdaže, na čo dočiahol. „Tu máš, mami, a ešte toto ti určite bude treba!“ Ukladajúc postupne obsah celej špajze na kuchynský stôl.
„Oliver,“ napomenula ho mama, „keď mi chceš teda pomôcť, vyber prosím múku, ale hladkú.“
„H-R-U-B-Á M-Ú-K-A,“ hláskoval pomaly Oliver a prstom prechádzal písmenko za písmenkom. „Mám iba hrubú múku mami,“ povedal napokon neisto.
„Skús ešte tú vedľa.“
„H-L-A-D-K-Á, mám!“ zvolal hrdo a utekal späť k stolu.
„Výborne! Ešte potrebujeme práškový cukor a kypriaci prášok, aby perníky pekne vyrástli a mali by sme mať všetko,“ pousmiala sa mama.
Oliver si celý naradostený začal spievať: „Hrubá múka nie je to, čo by do perníkov patrilo. Šupky šupky, cukor pridáme, cesto poriadne zamiešame.“
Zrazu spoza rohu vykukla sestrička Kika s bábikou v ruke. „Mami mami, môžem aj ja pomáhať?“ Maminka súhlasne kývla, prisunula ku kuchynskej linke stoličku a vyložila malú Kiku na ňu.
„A čo mám robiť?“ spýtala sa, ukladajúc vedľa seba svoju obľúbenú bábiku.
„Najskôr urobíme cesto,“ povedala láskyplne mama, tešiac sa zo spoločnosti svojich ratolestí.
Rozdelila cesto na perníky a dve malé časti podala svojim deťom na rozmiesenie. Po chvíli mali Oliver aj Kika celé ruky od lepkavého cesta.
„Dajte si pod cesto trochu múky a môžete ho vyvaľkať, potom ich budeme spoločne vykrajovať,“ posmelila ich mama.
Oliver a Kika, vzrušení z možnosti pomáhať v kuchyni, nadšene pozerali, ako mama pripravuje cesto na perníky. Oliver, ešte stále hrdý na svoj úspech s hladkou múkou, sa zvedavo opýtal: „Mami, aké formičky použijeme na perníky? Budeme mať aj hviezdičky?“ Mama s láskavým úsmevom otvorila šuplík, kde mala uložené rôzne vianočné formičky. „Máme tu srdiečko, hviezdičky, zvončeky, anjelikov a dokonca aj malého snehuliaka. Môžete si vybrať aké chcete.“
Oliver ihneď siahol po snehuliakovi a hviezdičke, zatiaľ čo Kika si vybrala malé srdiečko. „Ale najprv, prosím, bežte si umyť ruky, máte ich celé od cesta,“ pripomenula im mama.
„Rozkaz!“ zvolali deti s nadšením a rýchlo si odkráčali umyť ruky.
„Ja vykrojím takého snehuliaka, ktorý bude mať akože robotické ruky a zožerie ostatné perníky, cha cha!
„Prečo by mal papať iné perníky?“ začudovala sa sestrička.
„Lebo je to zlý perníkový snehuliak a žerie všetky perníky, ale najviac, najviac si pochutnáva na mladších sestrách. Mňam mňam,“ postrašil ju Oliver a so smiechom si pohladil brucho, ukazujúc aký by bol najedený jeho snehuliak.
„ Áááá! Mami, mami!“ zajačala a vystrašene sa rozbehla do kuchyne s Oliverom v pätách.
„Oliver!“ napomenula ho mama ráznym hlasom.
„Však som nič nepovedal, vymýšľa si,“ vyhováral sa Oliver.
„Ja som ťa počula, zase vymýšľaš,“ povedala mama a s tajomným úsmevom sa obrátila na Kiku, „A čo budeš robiť ty, drobec?“ pohladila dcéru po hlavičke.
„Ja urobím najkrajšie srdiečko, lebo vás tak ľúbim a preto, lebo milujem Vianoce,“ Kike šťastím zasvietili očká.
„To je krásne, už sa teším, ako ich obaja zavesíte na stromček.“ odpovedala mama.
Celá kuchyňa sa naplnila vôňou vianočných korení a zmesi medu a múky. Z okna občas prebleskli snehové vločky, ktoré husto padali na mesto, vytvárajúc malebný zimný obrázok.
„Pozrite sa, vonku padá sneh!“ zvolala Kika, pritlačená k oknu, s perníkovým srdiečkom v ruke.
„To znamená, že Vianoce sú už naozaj blízko,“ usmiala sa maminka a s láskou pozorovala ako zasnene hľadia do zimnej noci.
Zrazu sa s hrmotom otvorili vchodové dvere. Domov prichádzal tatino, celý mokrý od snehu, s červenými lícami od chladu a sivou čiapkou, na ktorej vrchole sa pýšila veľká červená bambuľa. Nestihol sa ani pozdraviť, a už ho deti obklopili.
„Oci, oci!“ zvolali obaja nadšene.
„No, aký ste mali dnes deň krpci?“ opýtal sa detí s láskou.
„Neuveríš, piekla som perníky,“ hrdinsky sa pochválila Kika. „To je skvelé, ty si moja malá pekárka,“ odpovedal tatino s úsmevom a pohladil ju zamrznutou dlaňou po tvári. Ale Kikina tvár zosmutnela a slabým hláskom sa opýtala: „A kde je náš stromček, oci?“
Smutne si vzdychol a pomaly vyzliekal kabát. „Všetky stromčeky sa už vypredali, hviezdička. Možno tento rok nebudeme mať vôbec stromček.“ Kika zvedavo pozrela na tatina, vzala jeho zamrznutú ruku do svojich malých dlaní a povedala: „Neboj sa, Ježiško nám určite stromček donesie.“
„Áno, máš pravdu,“ súhlasil, snažiac sa ukryť svoje sklamanie. Bol však rozhodnutý sa, že zajtra niekde kúpi ten najkrajší stromček. Zvyšok večer sa všetci venovali pečeniu perníkov a na stromček si nespomenuli.
Noc sa však pomaly blížila a Kika s Oliverom už museli ísť do postele. Na stole v kuchyni ostal svietiť adventný veniec s tromi zapálenými sviečkami, ktoré potichu plápolali. Vedľa nich, na vianočnom tanieri, boli nakopené perníky zdobené bielou polevou, ktoré sa trblietali v svetle sviečok.
„Dobrú noc,“ zaželala maminka deťom, keď ich uložila do postelí. Jemne ich pobozkala na čelo a v tichosti zhasla svetlo.
Oliver v posteli stískal svojho plyšového medveďa, prehadzujúc sa zo strany na stranu. Hoci bol strašne unavený, niečo ho trápilo. Možno to bol stromček, ktorý im tento rok stále chýbal? Chvíľu sa skúšal nad tým zamyslieť, ale únava bola silnejšia a nakoniec ho zmohla. Oči mu zaklipkali únavou a než sa nadýchol, bol už zahalený do hlbokého, pokojného spánku. Začal snívať ďalší dobrodružný sen.
Ocitol vo svojej kozmickej lodi, oblečený do svojho perinovo-kozmonautského obleku. Vedľa neho sedel jeho verný plyšový navigátor Tomáš.
„Ahoj, Kapitán!“ privítal ho Tomáš, nadšene pripravený na ďalšie dobrodružstvá.
„Tomáš, Tomáš! Máme problém!“ vyhŕkol zo seba Oliver. „Tatino nevie nikde nájsť vianočný stromček. Bojím sa, že bez neho nebudú Vianoce.“
„Ale Vianoce nie sú len o stromčeku,“ upozornil ho medveď s rozumom dospelého.
„Ja to viem, ale kde potom Ježiško položí darčeky? A čo ak Kika bude smutná?“ smútil Oliver. „Dobre, a čo teda navrhuješ?“ spýtal sa Tomáš.
„Ty poznáš všetky planéty, mohol by si niečo nájsť…“ povedal Oliver plný nádeje.
Medveď Tomáš cítil, že Oliverovi sa chce od žiaľu skoro plakať. Zoskočil z kresla rovno na svoje plyšové labky a rozbehol sa do knižnice v zadnej časti vesmírnej lode. Tam mal v dlhých regáloch odložených množstvo kníh, prastarých máp a celú zbierku svojho obľúbeného mesačníka Perinový navigátor. Začal v nich hore-dole listovať, prechádzajúc vydanie za vydaním, knihu za knihou, v snahe nájsť riešenie ich vianočnej dilemy.
„Viem, že to tu niekde musí byť. Len si spomenúť, len si spomenúť…“ mumlal si Tomáš popod ňufáčik.
Náhle, keď prehľadával ďalší časopis, niečo objavil. „Vysoké skaly planéty Alpen, Veľká noc v hmlovine Kraba, Vianočná planéta a ako nájsť ten najkrajší stromček, aha, tu!“ Listoval rýchlo časopis na stranu šesťdesiatštyri a nahlas začal čítať:
„Vianoce sú pre každého to najkrajšie obdobie roka. Zistite, kde ich môžete prežiť naozaj výnimočne. Máme pre vás 10 destinácií, ktoré očaria každého!“
Zasmial sa nad rozvláčnosťou článku a pokračoval v čítaní zvyšku časopisu už len v duchu.
„Mám ťa! Tu je to, Oliver, počúvaj!“ Nadšene kráčal späť do kabíny a nahlas čítal úryvok z časopisu: „K Vianociam patrí, samozrejme, stromček a tie najkrajšie stromčeky môžete nájsť len na planéte Stromčekova. Už od nepamäti…“ Vetu však nedokončil, Oliver ho s nadšením drzo prerušil.
„Paráda, poďme na to! Pripraviť k štartu, zapínam motory,“ vyhlásil. Priblížil sa k prístrojovej doske, stlačil veľké tlačidlo a kormidlo sa pomaly vysunulo. Svietili na ňom známe tlačidlá, pripravené na nové dobrodružstvo netrpezlivo blikali.
„Zadávam kurz, kapitán. Kurz zadaný, všetky systémy v norme,“ oznámil Tomáš.
„Štart o tri… dva… jeden…“ Oliver stlačil zelené tlačidlo rakety a kozmická loď sa vrhla zrýchlením do kozmického priestoru. Okolité hviezdy sa zmenili na dlhé čiary a loď smerovala k svojmu cieľu v tmavom, nekonečnom vesmíre. Po chvíli začala spomaľovať a oni sa ocitli na obežnej dráhe podivnej planéty.
Oliver s nadšením vykrikoval, keď uvidel planétu cez predné sklo. Celá planéta bola z perníka, perníkové stavby sa týčili do výšin . „Vysunúť teleskop!“ povedal Oliver.
„Vysúvam teleskop, priblíženie nastavené na optimálnu vzdialenosť k povrchu planéty,“ oznámil Tomáš. „Ďakujem, pozrime sa, kde by sme mohli pristáť,“ povedal Oliver, priložil oko ku teleskopu a pomaly hľadal vhodné miesto na pristátie.
„Aha, tam!“ zvolal. „Vidím mesto a v strede je veľká pristávacia plocha. Tam pristaneme, Tomáš. Pripraviť sa na pristátie.“ Loď pomaly zostupovala atmosférou, podvozok sa vysunul a s veľkým zasyčaním jemne dopadli na zem.
„Kapitán, kyslíkové zásoby sú dostačujúce, takže nemusíme mať skafander,“ informoval Tomáš. „Výborne, poďme si teda po ten najkrajší vesmírny stromček,“ povedal Oliver a stlačil gombík. Dvere kozmickej lode sa s hrmotom otvorili a obaja vystúpili na povrch planéty.
„Hej ty, áno ty! Kde si myslíš, že parkuješ s tou vesmírnou loďou?“ zaznel neznámy hlas za nimi.
„Ja?“ opýtal sa prekvapený Oliver, obracajúc sa tam, odkiaľ počul hlas.
„Vidíš tu viac vesmírnych lodí? Lebo ja nie!“ pokračoval namosúrene trpaslík, ktorý vykúkal spoza lode.
„Aha, pozri Tomáš, to je vianočný škriatok,“ pošepol Oliver neuvedomujúc si, že ho počuť.
„Ja ti dám vianočný škriatok! Koho to urážaš?“ odvetil trpaslík rozčúlene.
Bradatý trpaslík v zavalitých nohaviciach si vyhrnul rukávy svojej karovanej košele a pripravoval sa na bitku. Vtom z malého príbytku v tvare sudu vybehol iný trpaslík so zapleteným vrkočom, ktorý sa snažil situáciu upokojiť. „Kľud, Sekeráč, on to tak nemyslel,“ snažiac sa upokojiť namosúreného trpaslíka.
„Ako nemyslel? Kto je podľa neho škriatok? To, že som menší ako ty, neznamená, že som nejaký vychudnutý škriatok so smiešnou čapicou na hlave!“ hneval sa.
„Som štrnásta generácia najsilnejšieho a najstaršieho trpasličieho rodu. Môj pra pra pra pra pra pra pra starký bol prvý, ktorý vyťal prvý vianočný stromček. Ja ho naučím, veď počkaj…“
Pokračoval ešte chvíľu, ale Oliver ho prestal vnímať a začal sa obzerať po meste. Malé perníkové domčeky boli rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré vyzerali ako polovičné sudy, iné ako pne stromov, ale najsmiešnejší bol určite ten najväčší v tvare veľkej topánky.
„…a tak sme začali vyvážať stromčeky do celého vesmíru. Pravdaže, keďže to začala moja rodina, boli sme okamžite…“ pokračoval vo svojom rozprávaní a Oliver si pomyslel, že to je asi najdlhší monológ, aký kedy v živote počul. Chystal sa ho prerušiť, ale obával sa, že by tým trpaslíka mohol uraziť. Čas však neúprosne bežal a Oliver musel nabrať všetku svoju odvahu, odkašľal si a tichým hlasom prehovoril: „No, my by sme radi kúpili jeden vianočný stromček.“
Trpaslík Sekeráč zastal a pozrel na Olivera s prekvapením. „Chlapče, a počúval si ma vôbec?“ spýtal sa s mierne namosúreným výrazom.
„Áno, áno, rodina, stromčeky a…“ koktal. Trpaslík len prevrátil očami a pokračoval: „Táto mládež… keď som bol ja mladý, nikdy som si nedovolil prehovoriť bez vyzvania a to som mal už dobrých 137 rokov!“
Druhý trpaslík, očividne miernejšieho ducha, vstúpil do rozhovoru a poklepal Sekeráča po pleci. „Ale, ale, sú to návštevníci a ty by si mohol byť trochu prívetivejší. Pozri sa na seba, ušomraný a vôbec ti nenapadlo sa predstaviť.“
Trpaslík, trochu zahanbene, sa upokojil. „Prepáčte, nejak nie som vo svojej koži. Volám sa Sekeráč, ale to ste už zrejme počuli. A toto je naše skromné mestečko. V mene starostu, teda mňa, vás srdečne vítam.“
„Ja som perinový kozmonaut Oliver a toto je môj navigátor Tomáš,“ predstavil sa Oliver s úctou a v hlave premýšľal, či sa má ukloniť.
„Radi vás spoznávame, ja som Jedlička, manželka tohto ušomraného trpaslíka.“ S eleganciou princeznej sa predklonila. Oliver si až vtedy uvedomil, že zavalitý trpaslík bol vlastne žena. Ale ako by to mal vedieť? Okrem toho, že nemala fúzy, bola oblečená takmer rovnako ako muži – v karovanej košeli, tmavých nohaviciach a s čelenkou upletenou z ihličia na hlave.
„Veľmi nás teší,“ odpovedal Oliver. „Môžeme si teda kúpiť jeden stromček?“
„Poďte, prejdite sa so mnou a ja vám porozprávam jeden krátky, ale o to smutnejší príbeh,“ navrhol Sekeráč. Oliver si pomyslel, že o krátkosti príbehu by sa dalo polemizovať. Príbeh začínal pra pra pra pra pradávno a počas dlhého, neskutočne nudného rozprávania stihli prejsť celé mesto. Z domov na uliciach raz za čas niekto vykukol a priateľsky im zakýval alebo k nim pristúpili iní trpaslíci a s úctou podávali Sekeráčovi ruku. Bolo vidno, že trpaslík znamená pre mesto naozaj veľa.
„Áno, áno, tak to začalo. To bola moja prvá sekera, čo som dostal,“ rozprával Sekeráč s nadšením, spomínajúc na niekoľký príbeh z detstva.
„Ehm, miláčik, prosím, dostaň sa k problému. Asi ich veľmi nezaujíma tvoja prvá sekera,“ prerušila ho Jedlička.
„Sto zlomených sekier, máš pravdu. Možno bude lepšie, keď im to ukážeme,“ súhlasil Sekeráč.
Prichádzali k vysokému plotu, ktorý bol minimálne desať metrov vysoký. Jeho dĺžka sa nedala presne určiť. „Plot je ďaleký od hentam po tamtam a vysoký až až,“ povedal Sekeráč vážnym tónom. Oliver si len ťažko vedel predstaviť takú dĺžku, ale vedel, že to musí byť obrovské.
Pred veľkou bránou stáli dvaja strážcovia. Obaja s hustou čiernou bradou prepletenou striebornými šedinami. Boli rovnako oblečení, s veľkou sekerou pri nohách. „Pán starosta, poslušne hlásime, že stav lesa sa nezmenil,“ oznámili jednohlasne.
„Ďakujem, bratia Vetvička a Halúzka. Môžete nám otvoriť bránu?“ požiadal Sekeráč.
Obaja trpaslíci zdvihli veľké sekery, priskočili k dvom veľkým ozubeným kolesám po stranách brány, vložili do nich svoje sekery a začali nimi krútiť. Brána sa so strašným zívaním pomaly otvárala, odhaľujúc za ňou niečo úplne neočakávané.
„Tak a tu to je. Náš les, ktorý každý rok zásobuje celú galaxiu vianočnými stromčekmi,“ oznámil Sekeráč s hrdosťou.
Ale Oliver zízal v úžase a zmätku. „Ale, ale… však…“ nevedel nájsť slová.
„Presne,“ povedal skleslo Sekeráč. Oliver uvidel pred sebou holú pláň plnú pníkov, ktoré vyčnievali z pôdy v pravidelných vodorovných líniách. Široko-ďaleko nebol ani jeden jediný strom.
„Ale čo sa stalo?“ opýtal sa Oliver zmätene.
„To je pre nás záhada. Náš les nie je len tak obyčajný, ale zázračný. Inak by pravdaže nebolo možné, aby sme vypestovali ročne 50 trili-mili-kvadraliónov stromčekov,“ vysvetlil Sekeráč.
Kývol na bratov trpaslíkov, aby zavreli bránu. „Preto pre vás vianočný stromček nemám. A nie len to, celá galaxia bude musieť prežiť Vianoce bez stromčeka.“
Zúfalo sa rozplakal a jeho manželka Jedlička ho nežne chlácholila. „Prepáčte mu to, je to drsný trpaslík, ale má srdce ako vianočná sklenená guľa. A mám pocit, že čo chvíľa od žiaľu pukne,“ hovorila s láskou.
„To nás veľmi mrzí. Možno by sme vám mohli nejako pomôcť,“ ponúkol sa Oliver.
„A ako? Sami nevieme, čo ďalej. Ale poďte, keď už ste merali tak dlhú cestu k nám, určite musíte okúsiť náš trpasličí, pravdaže nealkoholický grog,“ pozvala ich Jedlička a ukázala na smiešnu budovu v strede mesta.
Akonáhle vošli do budovy, Oliverovi udrela do nosa silná vôňa škorice a niečo úžasne rozvoniavalo, akoby cítil babkin čerstvo napečený jablkový koláč. Všade po stenách viseli obrazy trpaslíkov v rôznych pózach a v rôznych časových obdobiach. V strede miestnosti bol obrovský krb, vrhajúci mihotavý tieň na všetkých hostí. Nábytok bol vkusne vytesaný priamo do stien domu, akoby dom narástol presne do takýchto tvarov.
Keď sa všetci usadili za masívny drevený stôl, z kuchyne vybehol malý pehavý trpaslík s ceruzkou zapichnutou za uchom.
„Čo vám donesiem?“ opýtal sa, ceruzku si pripravil na písanie objednávky a netrpezlivo ňou klopal po malom zápisníku.
„Všetci si dáme po pohári grogu a tu mladý so svojim medveďom radi odskúšajú vašu domácu štrúdľu. Ďakujeme“ objednal svorne Sekeráč za všetkých. Oliver nenamietal, pritakával, akoby presne vedel, čo ten grog je.
Krátko nato sa s masívnymi vyrezávanými pohármi plnými voňavého nápoja ťapkal pehavý trpaslík späť k ich stolu. Pred každého položil pohár a Oliver sa pozrel na svojho navigátora, ktorý mu nesúhlasne kýval hlavou zo strany na stranu. Ignorujúc Tomášove námietky si opatrne odpil.
„Mňam, tak toto je úžasná medovina,“ zvolal Oliver s údivom a rukou si pretrel penu pod nosom.
„Mládenec, to je grog, aká že medovina!“ opravil ho Sekeráč s úsmevom a hneď si z pohára doprial poriadneho dúšku. Spokojne zamľaskal, utrel si ufúľané ryšavé fúzy rukou a povedal: „Nuž akokoľvek, pozdvihnime teda poháre a zaspievajme si našu hymnu trpaslíkov.“
„Do toho, láska,“ povzbudila ho Jedlička a obaja sa spoločne postavili. Sekeráč si odkašľal. Zrazu ktovie skadiaľ, začala hrať veselá hudba gájd a huslí. Sekeráč svojim barytónovým hlasom začal hlasne spievať:
Óo jedlička, o jedlička,
kde si vyrástla maličká.
Vyrástla som na veľký strom,
na perníkovej planéte s trpaslíkom.
Krásne ma polievali,
aby sa všetci pri mne radovali.
Óo jedlička, o jedlička…
Oliver a Tomáš si vymenili pohľady plné údivu, nečakali, že ten uhundraný trpaslík môže tak nádherne spievať. Obaja začali tlieskať. „Bravó, bravó,“ kričali s obdivom, oslavujúc túto trpaslícku tradíciu.
Tomáš si stále opakoval refrén piesne, aj keď hudba už utíchla. Oliver bol však zamyslený. Niečo v tej pesničke ho priviedlo k zaujímavej myšlienke. „Sekeráč, naozaj je táto planéta z perníka?“ opýtal sa Oliver zvedavo.
„O áno, naša planéta vznikla dávno, keď z veľkej kozmickej trúby vypadli do vesmíru prvé koláče. Viete,“ pokračoval a jeho hlas bol plný nostalgie, „tento les… nie je len obyčajným lesom. Je to miesto, kde sa stretávajú staré legendy a naše najhlbšie túžby. Môj pra pra pra pra pra pra pra starký bol prvým, kto tu vysadil stromček. Bol to on, kto objavil tajomstvo tejto planéty.“
Oliver a Tomáš naslúchali v tichosti. Svetlo ohňa v krbe tancovalo v Sekeráčových očiach, odhaľujúc vrstvy príbehov a spomienok na staré časy.
„Keď som bol malý trpaslík,“ pokračoval Sekeráč, „môj dedo mi rozprával príbehy o zázračných stromčekoch, ktoré mali v sebe iskru Vianoc. A každý rok, keď sa zatmelo a na nebi sa objavila prvá hviezda Vianoc, sedeli sme tu, práve na tomto mieste, a on rozprával príbehy ako naše stromčeky robia po celej galaxii radosť.“
Sekeráčova tvár sa na chvíľu zahalila tienistým závojom smútku. „Ale s pribúdajúcimi rokmi, ako stromy rástli a starý dedo starol, začali sa strácať aj stromy. Snažil som sa ich udržať pri živote, ale…“
V miestnosti sa rozhostilo ticho, len praskanie ohňa ho občas pretrhlo. Oliver cítil, ako sa v jeho srdci objavuje teplo a pochopenie pre Sekeráčove slová. S hlbokým povzdychom sa otočil na svojho navigátora a povedal:
„Tomáš, musíme niečo urobiť. Nemôžeme nechať tento les takto zdevastovaný, a najmä nie Sekeráča.“
Tomáš, s obavami v hlase, odpovedal: „Ale Oliver, sme len kozmonauti, nie čarodejníci. Čo by sme mohli urobiť?“
Oliver však nebol typ, ktorý by sa ľahko vzdával. Rozhodol sa preskúmať les a hľadať akékoľvek stopy, ktoré by mohli viesť k riešeniu. Spolu s Tomášom začali skúmať pôdu, hľadali akékoľvek zvláštne znaky alebo stopy na pníkoch stromov. Po niekoľkých hodinách boli už obaja unavení, ale ich vytrvalosť nakoniec priniesla ovocie.
„Pozri, Tomáš,“ povedal Oliver, ukazujúc na malý stromček, ktorý vyrastal z tmavej, bohato vyzerajúcej zemi.
Tomáš prikývol: „Áno, vidím to. Možno je to kľúč k celému problému, možno nie je všetko stratené.“
Jemne odobral vzorku pôdy a začal ju skúmať. Ovoniaval ju, drobil medzi prstami, dokonca, na zhrozenie Tomáša, kúsok ochutnal. Zistil však, že táto pôda je veľmi úrodná na rozdiel od zvyšku pôdy, kde nerástlo nič.
„Tomáš, myslím si, že pôda potrebuje živiny. Akoby bola vyčerpaná, po všetkých tých trili-mili-kvadraliónov stromčekov.“
V tom momente sa spoza nich ozval hlas Sekeráča, ktorý ich sledoval z diaľky: „Vyčerpaná, hovoríte? Áno, náš les už niekoľko generácií nedostal to, čo potrebuje.“
Oliver, s iskrou nápadu v očiach, sa spýtal Sekeráča: „Čo presne les potrebuje? Čím ste ho kedysi hnojili?“
Sekeráč, s hlbokým povzdychom odpovedal: „Dedko vždy hovoril o nejakom starom recepte, ktorý používali. Ale je už dávno zabudnutý.“
Oliver sa zamyslel. „Recept? Na hnojivo?“ a zrazu si spomenul na rozhovor s mamou pri pečení perníkov. Vyskočil a nadšene skríkol.
„Počkajte ma pri bráne k lesu, musím ísť niečo zobrať na kozmickú loď,“ povedal Oliver a rozbehol sa k lodi. Po ceste premýšľal o všetkom, čo mu maminka povedala, keď piekli perníky: „… ešte práškový cukor, kypriaci prášok, aby perníky pekne vyrástli a máme všetko.“
„Áno, to by mohlo fungovať, aspoň dúfam,“ hovoril si v duchu Oliver, keď otváral dvere do malej kuchyne na lodi. Začal prehľadávať zásuvku s rôznymi koreniami a pomaly čítal ich názvy nahlas.
„Korenie Jupiterských morí, Olej gyroskopu, soľ morí Marsu… a tu ste!“ zvolal Oliver, keď zdvihol dve látkové vrecúška naplnené až po okraj nejakým práškom. Nevedel, či má v rukách kľúč k záchrane lesa, ale plný nádeje dúfal, že jeho nápad pomôže trpaslíkom.
Rýchlo sa rozbehol späť za Tomášom a trpaslíkmi k bráne. Preletel ulicami, preskakoval prekážky a predbiehal zvedavých trpaslíkov, ktorí sa prechádzali po meste. V diaľke pri bráne videl Tomáša s čakajúcimi trpaslíkmi a začal z plného hrdla kričať: „Mám ich, mám ich!“
„Má ich! Má ich!“ kričal aj nadšený Tomáš, skákajúci od radosti. Sekeráč pozrel na plyšového medveďa s otázkou v očiach: „A čo vlastne má?“
„Vôbec neviem,“ mykol plecami Tomáš. Oliver konečne dorazil, vyčerpaný a bez dychu. Nevenoval pozornosť zvedavým pohľadom všetkých okolo. Sekeráč prestupoval z nohy na nohu, sotva potláčajúc svoju zvedavosť.
„Našiel som to! Pozrite…“ začal Oliver, keď konečne nabral dych.
„Čo to je?“ spýtal sa Sekeráč.
„Uvidíte! Otvorte bránu!“ vyzval ich Oliver s nádejou v hlase.
Kývol na strážcov pred veľkou bránou. Vetvička a Halúzka okamžite priskočili k ozubeným kolesám, a s mohutnými údermi sekerami sa začali opäť krútiť. Brána sa so zívajúcim zvukom otvorila a Oliver sa okamžite rozbehol k prvému pníku.
Vytiahol z vrecka prvé vrecúško, opatrne vzal štipku bieleho prášku medzi prsty a posypal zem okolo pníka. Spočiatku sa nič nedialo. Sekeráč sa s vyčítavým pohľadom otočil na Olivera.
„No vidíš! Žiadne vianočné stromčeky už nikdy nebudú! Čo z nás len bude…“ hovoril skleslo.
„Počkaj, počkaj, možno som sa pomýlil,“ povedal Oliver, kľakol si k pníku, vytiahol druhé vrecúško a znovu poprášil zem okolo pníka.
Nič. Nič sa nestalo a Oliverovi to vŕtalo hlavou.
„Ako je to možné…“ Sekeráč k nemu pristúpil a potľapkal ho po pleci.
„Chlapče, viem, že si nám chcel pomôcť. Ale ako sám vidíš, nikto nám nepomôže. Poď, je čas ísť domov.“
Zlomený Oliver sa s námahou postavil. Pomaly začal kráčať k masívnej bráne, keď tu sa zrazu zatriasla zem. Všetci sa prekvapene otočili. Peň, ktorý pred chvíľkou Oliver posypal sa začal chvieť. Kôra začala opadávať, a za sekundu sa pník scvrkol na mini pníček, aby v sekunde znovu narástol na pôvodnú veľkosť. Kôra mu začala dorastať a na letokruhoch sa objavili malé bublinky. Blik – a pník sa zrazu zmenil na zdravú, zelenajúcu sa jedličku.
„Sto hrdzavých sekier do teba, ty si to dokázal! Hurá, huráaa!“ Sekeráč, plný radosti, objal Olivera svojimi svalnatými trpasličími rukami. Zdvihol ho do vzduchu a začal sa s ním točiť dookola. Oliverovi sa z toho všetkého točila hlava. Povolil vrecúško a biely prášok sa vznášal v jemnom víre, pomaly dopadajúc na ostatné pníky. Jedna jedlička za druhou začali dorastať a okolo nich sa rýchlo formoval menší jedličkový les.
„Sekeráč, dooosť, už sa mi hlava krúti,“ zvolal Oliver.
„Prepáč, ale toto som vôbec nečakal,“ povedal spúšťajúc Olivera na zem. „Čo to bolo v tých vrecúškach?“
„V tom prvom vrecúšku bol práškový cukor, ale ten zjavne nepomohol,“ začal s vysvetľovaním.
„A čo bolo v tom druhom? Prezraď mi to, nenapínaj ma!“ naliehal Sekeráč.
„No predsa kypriaci prášok!“ dodal Oliver so smiechom. Teraz už presne vedel, prečo jedličky na planéte nerástli. Trpaslíci určite generácie nehnojili perníkovú pôdu, a čo je lepšie hnojivo pre perník než kypriaci prášok!
Keď sa pomaly vracali do mesta, novina o Oliverovom hrdinstve sa rýchlo rozšírila. Obyvatelia mesta ich privítali búrlivým spevom:
Óo jedlička, o jedlička,
kde si vyrástla maličká…
Dorazili na námestie a Sekeráč vyskočil na malé pódium. Dav trpaslíkov utíšil svoj spev a on so slzami v očiach hľadal vhodné slová: „Chcel by som sa vám poďakovať. Ste našimi záchrancami. Povedzte, ako sa vám odvďačíme?“
Oliver sa usmial a povedal : „No, radi by sme konečne kúpili jeden vianočný stromček.“
Sekeráč sa rozosmial: „Za toto ti osobne donesiem najkrajšiu jedličku, akú si kedy videl!“
Dav začal tlieskať a výskať od radosti. Trpaslíci na námestie doniesli niekoľko stolov a stoličiek pre každého. Narazili sudy s tým najlepším nealkoholickým grogom a veselo sa zabávali.
Oliver si však uvedomil, že je čas vrátiť sa domov. Trpaslíci sa lúčili neradi, všetci si preto nastúpili do dlhého radu, ktorý podľa Tomášových slov končil až niekde za mestom. Pravdaže, veď každý chcel potriasť rukou záchrancom. Najhoršie to niesol Sekeráč, ktorý pristúpil k Oliverovi ako posledný.
„Do skorého videnia priatelia“ povedal chvejúcim sa hlasom a silným stiskom sa s nimi rozlúčil.
„Ďakujeme, zbohom,“ kývali Oliver s Tomášom, keď nastupovali do kozmickej lode. Dvere sa zatvorili, trysky lode vyšľahli žltočervené plamene a loď sa odlepila od povrchu planéty. Keď dosiahli výšku oblakov, Oliver otvoril okno a jemne rozprášil zvyšok kypriaceho prášku po bielych oblakoch.
Oliver pomaly otváral oči. V miestnosti sa lialo prvé ranné svetlo, a v hlave mu ešte doznievali posledné zvuky trpasličieho spevu. Na chvíľu zostal ležať v posteli, neisto sa snažiac rozlíšiť, či to, čo práve zažil, bola realita, alebo len sen.
„Oliver, Oliver, poď pozrieť!“ zvolala Kika, Oliverova mladšia sestra, ktorá ho zobudila svojím energickým kývaním. „Rýchlo, poď, poď!“
Oliver, stále trochu zasnene, sa posadil v posteli a pretieral si oči. „Čo sa deje?“ spýtal sa.
„Poď a pozri si to!“ naliehala Kika, ťahajúc ho za rukáv až do obývačky.
Vošiel do obývačky. Pod oknom stál vianočný stromček, neskutočne vysoký a hustý, obmotaný svetelnou reťazou, ktorá vyzerala akoby na ňom žiarili hviezdy. Oliver zostal stáť a s úžasom pozoroval stromček. Kika sa na neho pozrela s očakávaním. „Je to najkrajší stromček, aký som kedy videla! Ako je to možné?“
Oliver sa usmial. „Vlastne… sníval sa mi sen, Kika. Ale bol to krásny sen. Bol som na planéte, kde všetky stromčeky…“ Oliver na chvíľu zaváhal, premýšľajúc, ako pokračovať.
„Stromčeky čo?“ naliehala Kika s očami plnými zvedavosti.
„Na tej planéte…“ Oliver sa pokúsil nájsť správne slová, „boli stromčeky v ohrození. Ale s pomocou kypriaceho prášku a troche šikovnosti sme ich zachránili.“
„Ako v rozprávke!“ zvolala Kika, radostne skáčuc.
„Presne tak, ako v rozprávke,“ odpovedal Oliver. „A vieš čo? Teraz máme náš vlastný kúzelný stromček, práve tu, s nami.“
Kika sa na chvíľu zastavila a pevne objala Olivera. „Som rada, že si môj veľký brat,“ zašepkala.
V tom momente si Oliver uvedomil, že hoci to bol len sen, priniesol do ich domova kúsok kúzla. Možno nezachránil celú galaxiu, ale jeho snové dobrodružstvo o vianočných stromčekoch prinieslo radosť jeho malej sestre. Oliver sa usmieval, pozeral na stromček a na chvíľu si pomyslel, že vidí v jeho svetlách záblesk z planéty Stromčekova a kúsok úsmevu jeho obyvateľov.