Bolo krásne zimné ráno. Snehové vločky pofukovali zo strany na stranu, pokým si nenašli svoje miesto na snehovej pokrývke. Jemne dopadli a s úsmevom odrážali ranné slnko.
Oliver sa práve zobudil, keď uvidel obrovské záveje snehu. Konečne sneh, bude sánkovačka. Pomyslel si a od radosti vyskočil.
V parku, vedľa paneláku Hviezdnej ulice je rušno. Prvé slnečné lúče vytiahli von všetky deti z okolia. Prebudené zo zimného spánku veselo poskakujú po tráve. Aj Oliver s Kikou sa tešia z prvého jarného dňa. Štebotavý smiech prehluší pád na zem.
– Au, Oliver počkaááj!
Opráši si Kika zašpinené kolená.
Deň sa chýlil ku koncu a Oliver stále sedel pri písacom stole. Všade boli rozhádzané farebné pastelky a pomaľované strany skicára. Pozeral sa von oknom a hrýzol koniec modrej pastelky.
– Oliverko, čo to kleslíš?
Opýtala sa Kika a pokúšala sa pozrieť Oliverovi ponad plece.
– To je plincezná?
Dobiedzala Kika.
Oliver sa s maminkou vracal domov zo škôlky. Nastúpili do preplnenej električky, dvere zapípali a zavreli sa. Všetci ľudia boli na seba natlačení ako sardinky a nervózne prešľapovali.
Hviezdne námestie, konečná. Ozval sa hlas z reproduktoru a dav ľudí sa vyrútil z električky. Oliver pomaličky zoskakoval po schodíkoch s úsmevom na tvári.
– Rýchlo, rýchlo chlapček, ponáhľame sa.
Oliver sa nechápavo pozrel na pána v čiernom saku, ktorý sa zasa nervózne pozrel na hodinky.
– Oliver, Kika, večera!
Zakričala maminka, ale Olivera ani len nenapadlo opustiť detskú izbu.
Postavená raketa práve opúšťala obežnú dráhu Jupitera a vesmírni piráti ju prenasledovali. Určite teraz nemôže len tak odísť, a preto mlčal ako ryba vo vode.
– Oliverko, nepočul si ma? Večera.
– Mami, ešte chvíľku! Prosííím…
– Okamžite k stolu, lebo nebude rozprávka na dobrú noc.